MYHONT.sk

To, Čo Spája Nás / Az, Ami Összeköt Minket

Mystický Marrakesh

no images were found

Mystický Marrakesh

Ak som žila predošlým životom, určite som mala niečo spoločné s arabským svetom a začínam chápať, prečo ma natoľko zaujíma východná kultúra, prečo mi začína srdce prudšie biť, keď stúpim na arabskú zem, prečo zbožňujem dymiace stany a mohla by som pokračovať ďalej… Vlani v lete som sa dostala do krajiny, v ktorej som ešte nebola. V Maroku. V rámci toho Agadir, ale najväčšia túžba Marrakesh.
Je to mesto protikladov, kde sa veľmi pokojne snúbi moderné s historickým, pekné s nepekným. Mesto, v ktorom sa miešajú farby, vône, všetko je to pre mňa frenetické. Taký dopravný chaos som ešte nikde nevidela. Napriek tomu všetko klape a nevidela som ani najmenšie ťuknutie áut. To mesto je plné zaujímavostí, zážitkov, to mesto nemôžete vynechať…
Marrakesh je kráľovské mesto, najcharakteristickejšie berberské mesto. Najviac som čakala západ slnka, aby sa naplnilo námestie Jemaa-I-Fna. Je to miesto, kde nemôžete upustiť ani špendlík,a napriek tomu je lákavé. Vo svojich žilách cítim akoby dvojnásobný pulz. Raz sa chytám dcérkinej, raz manželovej ruky, najradšej by som splynula s davom, ale nemôžem. Slnko zapadne, ozýva sa hudba krotiteľov hadov, akrobatov, rozprávkarov, krotiteľov opičiek, ktorí čakajú na turistov, aby si zarobili pár dirhamov, ak sa s nimi chcú vyfotografovať…
Pulty v stanoch sa prehýbajú pod ťarchou ovocia, fíg, datlí, orieškov, pistácií, pomarančovej šťavy, pečených dobrôt, ktoré nás zlákajú k malému stolíku. S priateľmi Andreou, Zolim, Ottom si sadneme a dúfame, že nedostaneme nejaké žalúdočné ťažkosti. Ale nemôžeme odísť z Marrakesha, aby sme neochutnali pečené kalamáre so zemiakmi a arabským chlebom, dostaneme aj príbory, ale radšej sa spoliehame na vlastné ruky, ktoré sme si predtým poriadne umyli a dezinfikovali… Prepadnú nás žobráci, dievčatku s kakaovou pokožkou a krásnymi modrými očami neviem odolať. Ponúka mi hygienické vreckovky, ale si ich nezoberiem, len ich zaplatím a objímem svoju dcérku. Po horúcej večeri dezert : sezamovými semienkami obalené oriešky a čerstvo lisovaný pomarančový džús. Ešte stále som očarená touto atmosférou, chcela by som spomaliť čas, aby sme mohli ešte ostať súčasťou tejto zázračnosti. Nechceme tu nechať tú kavalkádu svetla, zvukov, bubnovania, píšťal, zvončekov a ľudského hluku… Ak by sme mali sto očí, aj to by bolo málo. Napriek tomu, že je to kakofónia, lahodí môjmu uchu. V duchu sa už pohrávam s myšlienkou, či by som nemohla ešte raz vidieť a počuť ten virvar, to zázračno.
Čo ma ešte očarilo? Prezradím : celodenný pohyb domorodcov. Ako v pokoji, bez zhonu konajú, pohybujú sa. Ak si chcete kúpiť tašku, ktorú práve nemá, o päť minút ju iste budete mať, zoženú ju a môžete sa jednať. Závidím im, že žijú spoločensky, že sa stretnú kdekoľvek, na námestí, v parku, na lavičke, sadnú si a debatujú… Od batoľat až po starcov, cez žobráka , každý si tu žije svojím životom… A my sa zamykáme do svojich domov, bytov… Ráno sa opýtame : Máte sa?
Títo ľudia niečo vedia…
Vzduch je už prijateľnejší, zanechajúc námestie a kakofóniu ostanú nám nakúpené drobnosti, zvučné zážitky a pred nami je trojhodinová cesta do Agadíru…
Kornélia V. Jónás
Preklad : Bell

V krajine biblie a zázrakov

Keď som bola ešte malá, na Vianoce nebolo mojím poslaním robiť zázraky. Na všetko som mala čas: ľahli sme si pod stromček a so svojimi sestrami sme pozerali zázračné lesklé gule, vdychovali omamujúce vône Vianoc a vyžívali sa v ich atmosfére . Pamätám sa, každé Vianoce sme si pozreli film Franca Zefirelliho Ježiš Nazaretský. V duchu som si predstavila biblické kraje, Olivovú horu, Getsemanskú záhradu a v neposlednom rade Golgotu…
Moja cesta sa začala na egyptsko-izraelskej hranici, kde po štvorhodinovom čakaní, kontrolách a otázkach som mohla kročiť na Svätú zem. Môj slovenský pas nespôsobil veľké nadšenie, ale aj tak mi ho zobrali, skopírovali, a keď sa už izraelská tajná služba – myslím si – dozvedela o mne všetko, malou čiernou kefkou poutierali môj pas aj moju kabelku. Po polhodine som pas dostala späť…. (Od sprievodcu som sa dozvedela, že od tej kefky by moja taška či pas zosiveli, ak by boli v styku s výbušninou alebo drogami… Hoppá!)
Bol to povznášajúci pocit a už som aj zabudla na peripetie. Biblické vrchy, Mŕtve more, banány, datle, mandarinkové a pomarančové polia – to všetko pôsobilo na účastníka povznášajúco. Autobusom sme sa pomaly priblížili k bráne Jeruzalema, kde nás čakali obrovské múry, kontrolné body na každom kroku… Sprievodca nám často opakoval, kde sa nachádzame, raz na izraelskom, raz na palestínskom území sa kľukatil náš autobus. Ja som si uvedomila : som v krajine Ježiša a to mi stačí… Som v krajine chleba, hlavu skloním niekde v Betleheme a netrpezlivo som zaspávala a čakala Getsemanskú záhradu…
Hlas muezína, zvonov a kikiríkanie kohúta…
Zobudila som sa skoro ráno, aby som zastihla východ slnka. Hlboko som sa nadýchla a zadívala som sa z hotelového okna do diaľav s predstavou krajiny, ktorú som videla vo filme. Pokoj, olivy, tržnica, ľudia. Moju predstavu narušili trúbiace autá, nesú ma do diaľav zaprášenej, špinavej reality.
Štart na druhú stranu steny do Jeruzalema a pritom uvažujem, či aj kohút mal dovolené zakikiríkať až potom, keď odzneli modlitby muezína?
Pokúšam sa preniesť do minulosti a predstavím si Ježiša a jeho učeníkov, ale neustála prítomnosť vojakov ma vracia do reality. Vari ani neexistuje na svete miesto, kde by bolo toľko vojenských konfliktov ako v Jeruzaleme. Pre mňa je tu kolíska, počiatok náboženstva… Mojím prvým sklamaním bola Getsemanská záhrada… Ostalo z nej len tak málo, len kúsoček. ale viem si sem predstaviť Ježiša a jeho učeníkov, kde strávil poslednú noc v kruhu svojich blízkych, kde sa modlili pred svojím zajatím, trochu mi to zviera hrdlo. Verím, že tu bol, že tu chodil, a teraz som tu i ja.
Kostol Zrodenia, 30 minút čakania, strieborná hviezda…
Niekoľkokrát som prosila manžela, aby ma odfotografoval, keď sa dotýkam tých miest, kde sa Ježiš narodil. Veľmi som chcela, aby som mala takúto pamiatku. Zvečniť miesto, kde sa Ježiš narodil. Asi to bola moja najväčšia túžba v Svätej zemi.
Keď sme došli do kostola vybudovaného v jaskyni, akoby sa zastavil čas… tymián, množstvo lampiónov, prach, stuchnutý vzduch a spev. Ticho sa vkrádame dnu, kde sa o priestory delia arménski, grécki ortodoxní a katolícki františkáni. Vraj katolícki kňazi môžu len po tretí stĺp, ďalej nie! Smutne si uvedomujem, že tu nemôžu slúžiť kňazi katolícku omšu. Zato my, turisti, sa hrdo staviame do dverí, aby sme mohli vidieť posvätné miesto. Od vzrušenia som sa tlačila do prvého radu, zanechajúc manžela.
Museli sme čakať asi desať minút. Vošiel grécky turista, bez problémov… Ďalších desať minút… Klop…klop…Rozpršalo sa… Ďalšia polhodina. Konečne sme sa dostali dole, pripravila som si fotoaparát k veľkej chvíli. Ale zrazu sa objavil vojak v hnedej uniforme, niečo kričal, potom vzali odkiaľsi paraván, zakryli miesto zrodenia a keď som chcela cvaknúť, prudkým pohybom ruky ma zastavil a ukázal na východ…
Nebola som sklamaná, ale rozhorčená. Toto sme najviac očakávali, a potom sme diskutovali, kde je moc Vatikánu, keď nič nevie urobiť preto, aby aspoň malý kúsoček vlastnil z toho, k čomu máme právo aj my… Ostane to ešte asi dlho nevyriešenou otázkou. Uvedomila som si, že Svätá zem je veľmi ďaleko od Vatikánu. Po každej stránke…
Staré mesto, olivovníky, Mesiáš
V Jeruzaleme je množstvo pamätihodností : Chrám národov, Kostol Hrobu Panny Márie, Dóm Ecce Homo, Via Dolorosa (Krížová cesta), ktorá je snáď najdôležitejšia, ale v priebehu našej cesty sa nám zdá, že asi ani nie je dobre vyznačená. O jej presnej trase vraj asi rozhodli tí majetnejší obchodníci. Kostol Svätého Hrobu bol mojím ďalším sklamaním. Údajne sa postavil nad prázdny Ježišov hrob. Taktiež miesto ukrižovania – Golgota, na ktorý sa dostaneme po mnohých schodoch, ale nevidíme tu nič iné len ozdobné, trblietajúce sa veci, velikánsky kríž a zobrazenie Ježiša. Krajšie a dojímavejšie by bolo, ak by tu boli tri kríže na malom kopci, ale to nie je podľa môjho želania. Ježiša si predstavujem ako puritána, zbaveného všetkej pompy, zlata, striebra… a grécky spôsob zobrazenia pre mňa nie je zlučiteľný s trblietajúcimi sa ozdobami…
Brána Starého mesta Jeruzalema stojí proti Hore olivovej, cez ňu sem vstúpil Ježiš na Kvetnú nedeľu so svojimi učeníkmi. Bránu v 9. storočí zamurovali, ale dodnes je viditeľná. Podľa židovskej viery tu vstúpi Mesiáš. Cintorín pred ním je dodnes používaný, pochovávajú doň za obrovské peniaze, aby ich príbuzní boli vzkriesení v deň príchodu Mesiáša.
Západný múr, čierna farba, bezvedomie…
Múr nárekov, ináč pomenovaný Západný múr ma preniesol do iného sveta. Je to najposvätnejšie miesto židovského náboženstva. Tu sa muži a ženy modlia osobitne. Škôlkarky (4-5 ročné) sedia na malých stoličkách, celé v čiernom, ktoré ale podľa môjho názoru nechápu nič z celého diania. Možno asi toľko, že aj ony musia robiť to, čo ostatní. Priblížim sa k múru nárekov, olepeného tisíckami ceduliek, ktorými sa veriaci modlia najmä o uzdravenie a o príchod Mesiáša.
Dotknem sa Múru, ale mám trochu obavy od okolo sa modliacich žien… Nič nečakám od môjho dotyku, len chcem mať to vedomie, že ten múr vystavali v čase Herodesa, a to ma nabíja energiou… Ako som ale cez moje slnečné okuliare sledovala, ženy si ani neuvedomili, že pri nich stojí nejaká turistka…boli takmer v bezvedomí, modlili sa s bibliou v ruke a rytmicky sa pohybovali…
Nazaret, Tabgha, Genezaretské jazero, rieka Jordán…
Nikdy som nesedela toľko v autobuse ako v severnom Izraeli. Krajina dala na všetko zabudnúť. Blikali fotoaparáty, raz nejaký zvláštny vrch, potom rútiaci sa tank… Vzrušene som čakala chvíľu, keď uvidím Nazaret a rieku Jordán, v ktorej bol pokrstený Ježiš.
Nazaret je je najsvätejšie miesto pútnikov, ktorý obývajú moslimovia i kresťania. V tomto historickom meste sa zjavil archanjel Gabriel Panne Márii a dal jej najavo, že porodí Mesiáša.
Tabgha je miestom prvého zázraku rozmnoženia chleba. Víta nás pekné, usporiadané prostredie. Predajňu suvenírov vlastní nemecká rodina. Na dvore je malé jazierko s rybami, asi na pamiatku rozmnoženia rýb.
Genezaretské jazero a na jeho brehu Primátus svätého Petra. Tu vyznal svätý Peter lásku k Ježišovi. Kráčajúc po brehu uvažujem, či aj v dobe Ježišovej to bol taký pustý, kamenistý kraj. Niekoľkí zo skupiny si namočia v jazere ruky, iní vojdú po kolená do vody, zbierajú kamienky, mušle, lastúry…
Rieka Jordán je podľa mnohých najsvätejšia rieka na svete. Plánovala som, že sa dám pokrstiť na najsvätejšom mieste, ale zažívacie problémy, neprítomnoť kňaza aj chladné počasie mi to prekazili.
Pri každej ceste si kupujeme množstvo suvenírov. Najväčší a najkrajší darček som kúpila na brehu Jordánu – snehobielu košieľku pre môjho budúceho synovca, na ktorej je obrázok ako svätý Ján krstí Ježiša v rieke Jordán. Verím, že pre môjho brata i pre jeho manželku to bude pri krste také dojímavé, ako bolo pre mňa, keď som ju kupovala.

Svoj príspevok som neplánovala ako cestopis, len som chcela ponúknuť čitateľovi čosi z toho, čo som zažila…
Pri putovaní po svätej zemi som prišla nato, že Pán nie je vlastne tam, kde sa narodil, žil, konal. Ani v dome Pána ho nenájdeme. Boh, Ježiš, viera musia žiť v našom srdci, tam ich musíme nájsť.
Verím, že krstenie, ktoré dostaneme, nám dáva vieru, lebo bez viery sa žiť nemôže. Musíme v niečo veriť : kto v Ježiša, niekto v Mesiáša, iný v Alaha, iný v Nirváne…
Kornélia V. Jónás
Preklad: Bell

Názory redakcie sa nezhodujú vždy s obsahom príspevkov. Za obsah článkov redakcia nezodpovedá. Péter P.

Posted under: Blog, Kornélia V. Jónás

Comments are closed.

↓